Železnica 192
Vyše storočná železničná trať prechádzajúca východnou hranicou katastrálneho územia Sečoviec patrí k najvýznamnejším technickým pamiatkam regiónu. Jej počiatky sa viažu k vplyvnému uhorskému šľachtickému rodu Andrássyocov. Narozdiel od trebišovského cukrovaru, ktorý bol taktiež dielom trebišovských šľachticov, je ešte stále v prevádzke.
Stavba a uvedenie do prevádzky
Koncesia na výstavbu a prevádzku železničnej trate medzi Trebišovom a Vranovom nad Topľou, prechádzajúcou Sečovcami a Parchovanami, bola nariadením Ministerstva obchodu č. 26259/903.IV.29 udelená Ignácovi Pallósovi z Budapešti. Prednostné právo na predĺženie trate z Vranova nad Topľou do stanice Kapušany (tzn. prepojenie so železničnou traťou Prešov – Bardejov) ale nebolo využité.
V rokoch 1900 až 1903 prebiehala výstavba 30,5 km dlhej železničnej trate, na ktorej boli postavené dve stanice, nákladiská a zastávky so šiestimi výpravnými budovami, tromi skladmi a piatimi skladmi obilia, ďalej šesť strážnych stanovíšť a 56 úrovňových priecestí bez závor. Celkové náklady na výstavbu dosiahli 2 000 000 korún.
Projekt financoval významný mangnátsky rod Zemplína – Andrássyovci. Dopravná tepna slúžila na prepravu poľnohospodárskych produktov, najmä pre potreby cukrovaru Trebišov. Železničná trať vedúca z Trebišova cez mestečká Sečovce a Vranov nad Topľou do Prešova bola slávnostne otvorená 24. decembra 1903 prejazdom prvého rušňa.
Na prahu Československa
Železnica zohrávala veľkú úlohu aj po vzniku Československa. Keďže sa maďarskí štátnici nedokázali zmieriť s rozpadom Uhorska, snažili sa podmaniť si stratené územia politickým prevratom na východnom Slovensku. V Košiciach bola 11. decembra 1918 za asistencie Maďarskej národnej gardy vyhlásená samostatná Slovenská ľudová republika, ktorej vláda (na čele s Viktorom Dvorcsákom) požadovala úzke spojenie s Maďarskom. Tento pokus trval len necelé tri týždne. Po obsadením Košíc československým vojskom 29. decembra bolo toto územie pripojené k Československu. Naďalej ale pokračovalo vojenské ťaženie Maďarska proti novovzniknutej Československej republike, ktoré maďarská strana označovala za severnú kampaň (északi hadjárat).
23. júna 1919 dorazil do Sečoviec maďarský pancierový vlak č. IV. (pôsobil v Rakúsko-Uhorsku ako Panzerzug VII). Príslušníci 3. poľného prápora 36. pešieho pluku z Mladej Boleslav (niekdajší pluk Rakúsko-Uhorska, neskôr súčasť armády novovzniknutej Československej republiky) vopred pripravili pascu, keď mu zatarasili trať tak, že nemohol ani postupovať ďalej na sever, ani ustúpiť späť na juh.
Stiesnený priestor v improvizovanom guľometnom vagóne
(ilustačné foto; zdroj: Jaroslav Špitálsky, ForteG)
Opravený a vyzbrojený Československý pancierový vlak č. 3
(zdroj: Jaroslav Špitálsky, ForteG)
Vlak pozostával z predbehového vozňa Jn 707-126 (plošinový vozeň, ktorý chránil súpravu pred zamínovanými koľajami a niesol materiál na opravu koľaje), delového vozňa 141-172 (mal delo kalibru 7 cm – neskôr sa používal kaliber 7,5 cm – v otočnej veži v prednej časti, nadstavbu s pozorovacou vežou pre veliteľa a s umiestneným ťažkým guľometom na čelnú paľbu, v oboch bočných stenách bol umiestnený guľomet a 7 menších uzatvárateľných strieľní pre pechotné zbrane, vzadu sa nachádzali 2 strieľne), lokomotívy 377-455 (opancierovaná bola kabína pre obsluhu a kotol, pancierovanými plechmi boli kryté kolesá a parné valce a nad vstupnými dverami do kabíny bola umiestnená malá uzatvárateľná strieľňa pre pechotné zbrane) a guľometného vozňa S 149-902 (chránený pancierovaným plechom hrúbky 12 mm, pod ktorým sa nachádzali 45 mm hrubé fošne – masívne dosky – a vnútorný plášť tvorený plechom hrúbky 8 mm. Výzbroj tvorili ťažké guľomety a 10 až 13 menších strieľní pre pechotné zbrane umiestnené v oboch bočných stenách. V zadnej stene bola tiež strieľňa pre ťažký guľomet a strieľne pre pechotné zbrane. Vstupné dvere, zabezpečené väčšou strieľňou, boli v prednej časti, ktorou bol vozeň smerovaný k lokomotíve).
Ako uvádza Jaroslav Špitálsky, maďarská posádka demontovala a odniesla delo, guľomety a niektoré súčastky lokomotívy. 1. júla československí vojaci obsadili nepojazdnú súpravu a pridelili k nej lokomotívu zo zrušeného Pancierového vlaku č. 7. Takto zostavená súprava bola pod velením por. Eichlera (od 16. decembra 1919 bol veliteľom vlaku npor. Antonín Vrána) odoslaná na opravu a vyzbrojenie do Škodových závodov v Plzni a následne poslaná do Bratislavy. V roku 1921 už Československý pancierový vlak č. 3 slúžil spolu s Československým pancierovým vlakom č. 2 v Košiciach. Skupine obrnených vlakov velil npor. Emanuel Jarolímek.
Druhá svetová vojna a povojnové obdobie
Pôvodná trať ale bola zničená počas prechodu frontu v druhej svetovej vojne, v decembri 1944. Preto sa pristúpilo k povojnovej obnove trate. Zriadila sa zastávka osobnej vlakovej dopravy – Dvorianky. Zastávka bola jednoduchá prízemná budova, ktorú tvorila čakáreň, miestnosť na predaj cestovných lístkov (s okienkom do čakárne), kuchyňa a byt personálu. Typickým znakom sa stal mohutný pagaštan rastúci pri nástupišti. Neskôr bola budova stanice rozobratá a nahradená plechovou búdkou s lavičkou. Napokon sa nezachovala ani táto búdka. Skromnou spomienkou na niekdajšiu stanicu sú viditeľné betónové základy budovy.
Po výstavbe agrochemického podniku (ACHP) bola dobudovaná aj druhá koľaj s napojením na areál. Manipulačná koľaj vedúca v areáli býv. ACHP (dnes colný sklad Malex 3, s. r. o.) sa rozvetvuje pri budove skladu, aby bolo možné vedľa seba umiestniť dve súpravy vagónov, napr. pri ich presunoch. V železničiarskej terminológii označuje ako nákladisko (miesto na trati s koľajovým rozvetvením do manipulačných koľají a so zariadeniami na nakládku a vykládku celovozňových zásielok).
Zastávka Dvorianky je medziľahlou stanicou (leží v traťovom úseku), ktorú tvorí tvorí jedna dopravná koľaj (hlavná staničná koľaj) a jedna manipulačná koľaj, ktorá je žároveň aj slepou koľajou.
Rozhodnutím Ministerstva dopravy, spojov a telekomunikácií SR bola 2. februára 2002 na trati zastavená osobná doprava. Klub historických koľajových vozidiel na tejto trati organizuje pravidelné nostalgické jazdy „Sečovskej strely“ na motorovom vozni M 131.1125.
