Dejiny
Včasnodejinné a veľkomoravské osídlenie
K Albínovu najbližšie archeologické nálezy pochádzajú z polôh Žarjov a Višňovčík, nachádzajúcich sa vo východnej časti extravilánu obce, medzi cestami III. triedy 3652 (Kravany – Sečovce) a 3650 (Bačkov – Albínov). V tejto lokalite objavené atypické črepy pochádzajú pravdepodobne z halštatskej doby. Zlomky sivej keramiky poukazujú na osídlenie tejto lokality aj v dobe rímskej. Na oráčine boli zachytené tiež stopy rozsiahlejšieho slovanského sídliska, ktorého počiatky siahajú do prelomu 6. a 7. storočia, hoci nájdený črepový materiál slovanskej keramiky vyrobenej v rukách a železná troska dokazujú intenzívnejšie osídlenie v 8. až 9. storočí. V tom čase bolo tunajšie územie súčasťou Veľkomoravskej ríše.
Prítomnosť veľkomoravských sídlisk bola zistená aj severozápadne a severovýchodne od súčasného intravilánu Sečoviec. V polohe Vinice boli sčasti preskúmané dva orbou narušené slovanské sídliskové objekty, ktoré obsahovali keramiku, tri hlinené prasleny, železný pílkovitý nástroj a uhlíky. Ďalšie nálezy po slovanskom obyvateľstve z veľkomoravského obdobia sa viažu na polohu Dobrošňa.
Stredovek
Listina kráľa Bela IV. z roku 1245 potvrdzujúca predaj územných majetkov dedín Albínova a Techna (dnes Dvorianky) Jánom, synom Andronika šľachticovi Petrovi, synovi Petra. Listina je prvou písomnou zmienkou o Albínove, ako aj o Sečovciach a Dvoriankach.
Prvá písomná zmienka a pôvod dediny
Albínov sa v písomných historických prameňoch prvýkrát objavuje v listine uhorského kráľa Bela IV. z roku 1245, ktorou panovník potvrdil, že Ján, syn Andronika (lat. Joannes filius Andornik) predal šľachticovi Petrovi, synovi Petra (Petro filius Petri) územné majetky dedín Albínov (Albun) a Techna (Tekna; dnes Dvorianky). Táto listina je zároveň prvou písomnou zmienkou o Sečovciach (Zech), pričom sa spomína cesta vedúca do Albínova.
Dedina sa v stredovekých písomnostiach uvádza pod rôznymi pravopisnými obmenami názvu Albín – Albun (1245, 1329 a i.), Olbon (1322), Albon (1351), Albyn (1526), Albin, Alben (1601). Lingvista Ján Stanislav uvádza, že názov dediny mohol byť odvodený od mena šľachtica, ktorý dedinu založil, alebo môže mať pôvod v latinskom slove albus („biely“). Názov môže mať aj starobylejší pôvod, koreniaci v osobnom mene a ukončený koncovkou -in.
Názov dediny, doklad o jej existencii z roku 1245 a zemianske vlastníctvo majetku viedli medievalistu Františka Uličného ku konštatovaniu, že „sídlisko vzniklo v prvých desaťročiach 13. storočia, prípadne je staršie“. Albínov bol teda pravdepodobne založený v čase, kedy z inicatívy zemanov, vlastníkov malých územných majetkov, vznikalo viacero nových osád, ktoré sa sídliskovo rozvinuli v dediny (napr. Kinčeš, Kochanovce, Trnávka). F. Uličný uvádza, že od 14. storočia v týchto dedinách žilo len slovenské obyvateľstvo.
Syn alebo vnuk šľachtica Petra, ktorý od roku 1245 vlastnil Albínov, bol nazývaný Petun alebo Peten. Jeho syn Peter na prelome 13. a 14. storočia vlastnil alebo nadobudol, príp. zabral okolité dediny a vytvoril tak panstvo Sečovce ako územne celistvý majetkový celok.
Albínov v období feudálnej anarchie a dynastických sporov na prelome 13. a 14. storočia
V druhej polovici 13. storočia upadala centrálna pozícia kráľa a moc si začali uzurpovať najvplyvnejšie veľmožské rody, na východnom Slovensku najmä Abovci. Po smrti kráľa Ladislava IV. zvaného Kumánsky v roku 1290 upadla krajina do stavu feudálnej anarchie, ktorá vyvrcholila po smrti kráľa Ondreja III., ktorým vymrel panovnícky rod Arpádovcov v roku 1301. V spore o svätoštefanskú korunu sa napokon presadila kapetovsko-anjouovská dynastia, ktorá vládla v Provensalsku, Anjou, Neapolsku a na Sicílii.
Kapetovsko-anjouovskú dynastiu už počas vlády Ondreja III. protežoval ostrihomský arcibiskup Gregor Bicskei, ktorý sa prelátskeho stolca ujal po smrti Ondrejovho veľkého priaznivca, arcibiskupa Lodomera v roku 1298. Gregor podporoval nároky Anjouovcov, k čomu ho podnecoval i pápež Bonifác VIII. (1235 – 1303, pontifikát od roku 1294), ktorý pokladal Ondreja III. za nelegitímneho panovníka a Anjouovcov preferoval vzhľadom na to, že boli pápežovými oddanými lénnikmi. To bolo napokon príčinou rozporu medzi pápežom a uhorskou šľachtou, ktorá videla v posilňovaní vplyvu Ríma v Uhorsku ohrozenie svojej slobody. Väčšina uhorskej šľachty odmietla uznať nástupníctvo Karola Róberta (na obrázku), ktorý bol v máji 1301 korunovaný ako uhorský kráľ Karol I. Trvala na práve zvoliť si svojho panovníka a preto hľadala vhodného kandidáta, ktorý by bol v pokrvnom vzťahu k Arpádovcom. Veľká časť veľmožov si za kráľa zvolila kráľoviča Václava, syna českého a poľského kráľa Václava II. z rodu Přemyslovcov. Kráľovič Václav bol snúbencom Alžbety (1292 – 1336), dcéry Ondreja III., a jeho stará mama Kunigunda (1245 – 1285) bola vnučkou Bela IV.
Krajinu naplno ovládli oligarchovia, ktorí vládli takmer neobmedzene na svojich panstvách, z nich najväčšie mal Matúš Čák Trenčiansky (vyše 50 hradov, cca 5000 vojakov). V Abovskej, Šarišskej, Zemplínskej a Užskej stolici mocensky dominoval palatín Omodej z rodu Aba a jeho synovia. Títo oligarchovia vládli z titulu moci, schopnosti presadiť si svoju politiku násilím, nie na základe práva. Obohacovali sa aj na úkor cirkvi, nižšej šľachty a miest, čo o. i. spôsobovalo hospodárske problémy. Príkladom je snaha Omodejovcov zasahiahnuť do samosprávneho postavenia slobodného kráľovského mesta Košíc, ktorá košických mešťanov v konečnom dôsledku viedla k ozbrojenému vystúpeniu na strane kráľa Karola I. v známej bitke pri Rozhanovciach 15. júna 1312.
V roku 1324 dostali Albinov šľachtici z rodu Bokša a bola súčasťou sečovského panstva. V roku 1358 zasa patril rodine Szerdahelyi.
Novovek
Výsek z mapy Tabula Hungariae (z lat. „Mapa Uhorska“), ktorú zhotovil taliansky kartograf Lazár a ktorá bola vydaná v roku 1528 v bavorskom Ingolstadte. Zachycuje približne 1270 miest a mestečiek (cca 270 z nich na území dnešného Slovenska) a 130 ďalších významných krajinných dominánt v stave zo začiatku 16. storočia. V legende zhotovenej do ozdobnej parergy nad pravým dolným rohom mapy sa uvádza: „Mapa Uhorska zostavená na štyri strany od Lazara, kedysi učeného muža a sekretára ostrihomského kardinála Tomáša, prezretá a doplnená od Juraja Tannstettera – Colimitia a vzápätí vydaná od Jána Cuspiniana. Venovaná najjasnejšiemu kráľovi Uhorska a Čiech Ferdinandovi atď., k dobru kresťanského sveta rozšírená ingolstadtským matematikom Petrom Apianom z Liesnigu v roku Pána 1528.“ Mestečko Sečovce možno nájsť približne v strede výrezu, vpravo hore od Košíc (Cassovia).
Albínov v období od bitke pri Moháči po vládu Márie Terézie (1526 – 1780)
Od konca 16. do konca 17. storočia boli aj tu vlastníkmi väčšiny obce Drugethovci. Albinov bol v tých časoch stredne veľkou dedinou s poddanským obyvateľstvom, venujúcim sa najmä poľnohospodárstvu. Podľa urbáru sečovského panstva Drugethovcov z roku 1601, museli poddaní v Albinove platiť zemepánovi daň od usadlosti, ktorá činila 1 zlatý a 66 denárov. K feudálnym povinnostiam poddaných voči zemepánovi patrilo taktiež odvádzanie naturálnej dávky – 1 gbel ovsa (cca 125 litrov), 2 chleby a 1 kura – a deviatku (feudálna naturálna renta, ktorá činila 1/9 poľnohospodárskej produkcie) z ošípaných.
V roku 1647 dedinu vyrabovali a spustošili osmanské vojská. Zemplínsky historik Anton Szirmay spomína vo svojom diele Notitia topographica, politica inclyti comitatvs Zempléniensis (Historické, topografické a politické poznatky stolice Zemplínskej) z prelomu 18. a 19. storočia majer Albin, s rozlohou 1007 jutár (cca 434,62 ha), patriaci barónovi Fischerovi a šľachticom Szemere, Fáy, Puki a Szilási. Roku 1828 je Albinov evidovaný ako osada s 99 obyvateľmi žijúcimi v 9 domoch.
Albínov v období od vlády Márie Terézie po koniec prvej svetovej vojny (1780 – 1918)
V rokoch 1900 až 1903 prebiehala výstavba železničnej trate z Trebišova cez Sečovce a Vranov nad Topľou do Prešova, ktorá bola slávnostne otvorená 24. decembra 1903. Dopravná tepna slúžila na prepravu poľnohospodárskych produktov.
V medzivojnovom Československu
Po rozpade Rakúsko-Uhorska zaberala novovzniknutá Maďarská republika jednu tretinu pôvodného územia Uhorského kráľovstva, čo bolo výrazným faktorom v jej zahraničnej politike voči Československu. V Sečovciach bol vyhlásený vznik Československej republiky 6. novembra 1918, keď do mesta vstúpili od Michaloviec a Trebišova jednotky československých legionárov.
Dôležitý incident sa odohral 23. júna 1919, kedy prechádzal po tunajšej železničnej trati smerom na sever maďarský pancierový vlak č. IV. Príslušníci 36. pešieho pluku z Mladej Boleslav armády novovzniknutej Československej republiky ho držali v obkľúčení až do kapitulácie posádky 30. júna. To znamenalo definitívny koniec bojov v tejto oblasti.
Druhá svetová vojna
Počas druhej svetovej vojny hral Albinov a okolité obce dôležitú úlohu pri pláne útoku sovietskej armády na nemeckú obrannú líniu „Gisela Stellung“. Medzi Albinovom a Kravanmi sa pohybovala nemecká hliadka. Práve jej zničenie prvými ruskými prieskumníkmi zalarmovalo nemecké velenie pred príchodom Červenej armády do tohto priestoru. 1. decembra 1944 15. útočná ženijná brigáda pod velením plukovníka Moiseja Davidoviča Baroša obsadila Hriadky a získala prístup k Sečovciam. O polnoci 2. decembra začala bitka o mesto, ktorá sa skončila obsadením mesta 107. a 11. streleckým zborom Červenej armády a ústupom nemeckých vojsk do obranných postavení „Gisela Stellung“ v Slanských vrchoch. Následne boli v Albinove umiestnené guľometné a mínometné hniezda, ktorými Červená armáda ostreľovala nemecké línie. Materiálne škody spôsobené vojnou sa dnes dajú ťažko vyčísliť a straty na telesnom i duševnom zdraví už vôbec nie.
Tretia republika a komunistický režim (1945 – 1989)
Počas procesu kolektivizácie, postupne prebiehajúceho po prijatí zákona č. 69/1949 Zb. o jednotných poľnohospodárskych družstvách zo dňa 23. februára 1949, tu bolo zriadené Jednotné roľnícke družstvo (JRD), ktoré vzniklo v roku 1958 zlúčením niekoľkých gazdovstiev v obci. Na výročnej schôdzi Mestského národného výboru v Sečovciac, ktorá sa konala 29. januára 1961, boli zlúčené JRD Sečovce, JRD Kochanovce a JRD Albinov pod spoločnú správu. Celkový pôdny kapitál nového JRD Sečovce činil 1 779 ha, z toho 1 602 ha ornej pôdy. Bola vypracovaná hospodársko-technická úprava pôdy (HTÚP), ktorá v praxi znamenala rozorávanie medzí a zlučovanie pozemkov. S tým súviselo aj vybudovanie melioračného systému pozostávajúceho z vyhĺbenia nových a úpravy starých vodných kanálov, vybudovania siete melioračných studní a podzemných potrubí. Na družstevných majetkoch v Albinove sa chovali najmä výkrmové býky, kone a fungoval aj chov činčíl na kožušinu, ktorý bol však neskôr pre neefektívnost zrušený.
Praktiky komunistov počas znárodňovania a združštevňovania hlboko porušovali ľudské a občianske práva deklarované ústavou aj medzinárodne záväznými dokumentami. Gazdovia boli vystavovaní veľkému tlaku a ohrozovaná bola aj ich rodina.
Na území obce postavili tiež Agrochemický podnik (ACHP) s napojením na železnicu. Fungovala osobná železničná doprava a národná ľudová škola v obci (1. – 4. ročník). Zriadená bola aj hasičská zbrojnica obsahujúca výstroj používanú v prípade požiaru, napr. naftovú striekačku.
V roku 1951 bol Albinov administratívne zaradený ako mestská časť pod správu Sečoviec. V období rokov 1956 – 1957 bola taktiež vystavaná cesta z Bačkova do Albinova.
V júli 1966 oficiálne spustil výrobu strojárenský závod Strojstav, ktorý bol zriadený v Sečovciach ako pobočka rovnomenného bratislavského podniku. Pre Albinov znamenala výstavba tejto továrne tiež vybudovanie spevnenej asfaltovej cesty vedúcej z Kollárovej ulice do Albinova. Táto komunikácia nahradila poľnú cestu, ktorá viedla z Albinovskej ulice popri cintoríne do Albinova.
Po roku 1989
V časti budovy základnej školy bola neskôr zriadená gréckokatolícka kaplnka „Presvätej Bohorodičky Spolutrpiteľky“ a v roku 1997 bola dostavaná k chrámu malá zvonica.